Aké je to krásne. Preteky , tréningy a výsledky. K tomu možno nejaká popularita ba až sláva v rôznych formách. To všetko si športovci užijú počas svojich najlepších rokov. Ale čo potom? Zrazu zmizne motivácia k tomu aby bol šport v totálnom popredí. Je čas na iné veci. Práca, rodina, kamaráti. Tréning je až na xxx mieste. Kondícia ide dole vodou, všetko sa triedi nanovo, všetky priority. Toto asi každý prežíva, keď už štarty na majstrovstvách sveta nie sú na rade. Tam už nastupuje mládež. Ďalšia generácia. Starší zákonite uvoľňujú miesto.
Takže čo s tým. Ako si s tým športovci poradia? Niekto pokračuje ako tréner, takže možno tak prirodzene je šport stále súčasťou. Ale mnohí majú inú cestu. Podobne ako aj ja. Práca, práca, rodina. Celý deň na nohách a večerom sa už nechce. Kopec vnútorných výhovoriek. Však nakoniec prečo sa premáhať a trápiť. Jednoduchšie je mnoho iných vecí. Poznám to dobre. Občas sa ale prehovorím a hurá na preteky. V zime či v lete. Je to ale skôr úlet. Hlava si síce pamätá ale telo už výkon nepodá. Vynára sa len spomienka na to ako to bolo niekedy ľahké. Dnes to bolí omnoho viac. Niekedy je problém vôbec prísť do cieľa. A to párkrát pred štartom si dám aj tréning. Lenže aj s kilami navyše to je dosť ťažké. Vlastne je to logické ale nechceme si to priznať. A ani ja nie.
Po čase ale každý si začne hľadať opäť rovnováhu. Motivácia k tomu môže byť rôzna. Na mňa trošku tlačil Mišo. Že ideme Tatarkov prechod na skialpoch v Tatrách. To ale nie je sranda. Trochu treba sa aj pripraviť. Tak som neodolal výzve a hurá trochu po rokoch potrénovať. Nie ako voľakedy takmer každý deň ale predsa. Dokonca som išiel na preteky na skialpoch. To pre kontrolu ale aj motiváciu. Len beda. Takmer som bol posledný. Pocit nepoznaný. Ledva som to prežil. Ale už o dva týždne ma pokrok potešil. Už som bol do polovice štartovného poľa. Takže aj prechod vyšiel a Miša som len občas zdržal. Prišla jar. Čo teraz? Ozval sa zase Braňo. Že ideme opäť po roku na Giro. Cha. Bormio a okolie, to je raj. Hlavne vysokých kopcov. Takže na to čosi treba mať. Tak záväzok 1000 km síce nevyšiel . Tesne. Ale už som nebol posledný ako rok predtým. Síce áno ale už z prvej grupy. Pekný pokrok. Potom beh na Urpín. Zase som sa pustil do behania. Občas to šlo a po pár tréningoch by som sa už mohol aj na seba pozrieť. Dovtedy by som sa asi hanbil. Lebo to nebol beh ale akýsi pohyb neznámeho pôvodu. Do popuku alebo do plaču. Potom o nejaký mesiac prišla akcia Tour de Volcano. Náhodou ako prvý ročník. Však je to doma, tak idem. Crestu poznám dokonale. Stal sa zázrak. Celkom som to prežil a ani 135 km ma nejak nezničilo. Tak to už bol iný level. Síce od tých dobrých sakra ďaleko ale pre mňa paráda. Som dobrý , presviedčam sa s úsmevom. A zdolal som ešte viac. Išiel som aj na okolo Tatier. Iba či až , 197 km. Paráda. Dobrá výzva. Nešlo sa mi dobre. Pocity mám čerstvé, lebo je to len pár hodín dozadu. Na každom kopci som bol takmer mŕtvy. Nohy ako z kameňa, nejak nechceli ísť. Zašíval som sa na konci skupiny ako sa dalo, však využijem iných nech ťahajú. Každý kopec čo sme prešli a zubami nechtami som sa udržal, som si gratuloval. A zase o ďalší kopec menej a bližšie k cieľu. Skupinu som pustil až na záver. To som mal už naozaj dosť a nedokázal som sa tak trápiť. Aj tak to ale bolo super. Na mňa, amatéra na biku s netypickou postavou pre tieto dve kolesá. Netreba to zase preháňať, tréning má prinášať potešenie. Teraz sa opäť vrátim trošku k behaniu. Potrebujem menej času a aj viac natrénujem. Síce posledné tri razy / to za mesiac som len toľko razy bol behať/ som ani raz nedobehol domov. Stále som to nezvládol. Tak hádam nabudúce. Nejaký motív prečo sa hádam zase nájde.
A tak to ide asi ďalej. Platí to pravdepodobne pre každého. Nájsť si najskôr výzvu, napr. aj prihlásiť sa na preteky dostatočne dopredu. Potom to nedá, trochu tréningu treba. Potom ďalší krok. Zase niečo zaujímavé. Nejakú peknú akciu. Alebo sa pripojiť ku aktívnym kamarátom. Prvé kroky po pauze sú ťažké, nie a nie sa rozbenúť. Ale vytrvalosť prináša ovocie. Tak sa netreba tomu brániť. Hýbte sa stále a v každom veku. Formu pohybu si nájdete ale nie je podstatné či máte 30, 40 či 60 rokov. Nevzdávajte to. Šport pomôže prekonať stresy, prekážky. A obdivujem celoživotných športovcov. Takže možno sa niekde stretneme.
Ak máte chuť sa podeliť s Vašimi skúsenosťami ako je to "po" skončení vážnej športovej činnosti, kľudne sa s nami podeľte. Možno práve Váš príklad pomôže k motivácii a hľadaní cesty ako ďalej
Športu zdar !!!