Carpe diem- Môj život v červenom....
Nemám istý čas rada vetu každý je nahraditeľný......Neviem ako Vy....
Ten moment je konkrétny, ako ostrie čepelky, ktorú vám podá do ruky inštrumentárka na operačnej sále aby ste mohli pokračovať v práci.... priznávam sa bez mučenia, patrím k ľuďom , ktorých by ste možno značili za workoholikov, moment keď sa prezlečiem- teraz myslím nielen našu nemocničnú bielu ale aj tu červenú, ktorú som obliekala 15 rokov.
Niečo sa zmení a ja sa mením...aspoň myslím, dúfam
Odpustite nesúrodosť, ale tento vzťah k medicíne a záchranárstvu sa spája s rokom 1995, keď som nastúpila do Rooseveltovej nemocnice v BB ako lekár na oddelenie Anestézie a intenzívnej medicíny.
Čoskoro začal fungovať systém Slovakia Alfa a v BB mali v teame aj zdravotné sestry zo záchranky...tak som si povedala, že ako mladá doktorka...bola by to škola aj prínos a šup do kategórie, ktorú sme úsmevne volali “krvavé ruky“. Dopravných nehôd bolo veľa, my sme mali rýchlejšie autá ako vtedy záchranka , kamaráta Mariána, pretekára, čo ovládal bravúrne techniku jazdy a zdravotnícky zásah som začínala s veľkým časovým náskokom- tu som sa stretla prvý krát s mojim druhým primárom p. MUDr. Andrejom Faglicom.
Neskôr prišla od neho ponuka na prácu na jeho oddelení ako pozemnej, tak aj leteckej zložke, on bol ten ktorý mi dal príležitosť a nenápadne formoval moje vedomosti o záchrannej službe, práci v teréne- v rôznom počasí, s políciou, hasičmi,...On bol ten, kto napriek pravidlu, že ženy do záchranky nepatria, prijal moju prítomnosť a viedol ma. Neskôr prišli veci, ktoré ma hnevali...systém práce niektorých kolegov –obvoďákov, opilci, zneužitia záchranky. Pomaly som poznala muchy mojich kolegov a oni tie moje.
Začala som chodiť na preteky záchraniek s BB teamom a hneď prvý krát sme mali v Kežmarku veľký úspech....tešil sa a aj keď to nepovedal, kvitol pýchou a hrdosťou ...Potom prišli ďaľšie spoločné cesty- stal sa pedagógom a garantom štúdia zdravotníckych záchranárov...a nebadane sme opäť na striedačku stáli za katedrou a odovzdávali vedomosti a intuíciu „červených dresov“...neskôr prišli dni , keď sme sa venovali súťažiam s hasičmi, vyprosťovanie raneného na čas a kvalitu zdrav.zasáhu/ pričom sme počas vyprosťovania skúšali, čo sa dá spraviť vo vraku/ s perfektným zdravotným ošetrením...aj tu na hasični- bolo silné miesto, kde jeho meno malo punc, jeho prístup rešpekt a každý vnímal jeho auru.
Striedali sme sa v službách, tak som sa zoznámila s Evičkou, ako aj na našom sídlisku...kde chodili na prechádzky medzi zeleň. Evi, pamätáš na našu debatu o hruškách hniličkách? ako si sa tešila na svoj prvý let....Neboj sa, myslím na Teba!
Nakoniec sa zmenila nemocničná záchranka , „prišli“ sme o LZS, pár lekárov z BB a kolegovia z ATE,...jemu to už nebolo umožnené, konflikt záujmov, ale vždy rád počúval naše príbehy s pacientmi...ako aj nadšenie pri výcviku technických zásahov...Myslím, že v každom chlapovi, zostane niečo z chlapca, a tak sa mi zdalo, že toto bolo jeho miesto...
V poslednom období ma oslovoval Katka, aj keď mi vykal, a mne bolo z toho tak dobre pri srdci...bol mladší ako môj otec a vlastne som nevedela, ale odborne bol pre mňa otcom v pravom zmysle záchranárskeho života, nevedela som či mám navrhnúť tykanie ja...bol vo mne taký rešpekt, pokora, že mi to z mojej strany pripadlo až urážlivé, proste bol Primár!...iste by sa zasmial tým svojím typickým smiechom...
Dnes viem, že význam tohto muža v mojom živote objavujem a budem objavovať ešte dlho, jeho vpečatenie bolo tak nenápadné, že keď nás opustil zisťujeme všetci kým v našich odborných životoch bol- nie je to fráza v tomto momente...ale to tak asi býva
Andrej, pripíjam šampanským k Tvojim nedožitým narodeninám na Tvoj zmysluplný život, na všetko, čím si nás obohatil a na to kým si nás naučil byť....a verím, že Ty si nenahraditeĺný...a My tu chceme pokračovať v tom, čo si začal...