1967:
Raz sme sedeli s Milanom Kriššákom v reštaurácii na Hrebienku. Silne snežilo a fúkalo. Pred oknami krčmy sme zazreli šiestich horolezcov s obrovskými batohmi ako sa pripravujú na výstup. Na Térynku, ako sme sa krátko nato dozvedeli. Pokladali sme za našu povinnosť varovať ich pred vysokým lavínovým nebezpečenstvom. Nepochodili sme. Jeden zo skupiny nás nediplomaticky poslal do hája. Milan sa urazil a obaja sme sa vrátili do krčmy. Na druhý deň bol alarm horskej služby, lavínové nešťastie v Malej Studenej doline. Vyrukovali sme, hodiny sme sondovali, kým sme vyhrabali všetkých. Do doliny sme zniesli šesť mŕtvol. Bola to kompletná skupina, ktorú sme stretli na Hrebienku. (to je text v mojich „spomienkach“
2011:
Co mozem k tejto tragedii dodat. Len moj osobny nazor. Hory boli a su mojou milenkou a laskou. Pristupoval som k nim tak, ako so to patri k vrtosivej frajerke. Opatrne. Ked som usudil ze podmienky su nebezpecne, bol som zdrzanlivy a trpezlivy. V zivote som sa naucil, ze ked porusime tieto pravidla, hora nas zozerie, nemilosrdne a definitivne. Je na kazdom z nas, aby si sa naucil, kde su hranice ktore nam priroda vnucuje.
PS dnes som bol sam na chasserale. Bole bezoblacne pocasie ale na hrebeni bola nemilosrdna fujavica. Bolo to krasne. Ale vedel som ze ked budem mat nejaku starobnu slabost, odbila moja posledna hodina. Na hore nebolo ani zivacka