V piatok 16.1.2015 prebehol 17. ročník skialpinistického podujatia v rakúskom lyžiarskom stredisku Saalbach – Hinterglem. Kedže historicky dobre poznáme ako sa toto podujatie vyvíjalo, tak nás zaujímalo kde sa toto podujatie posunulo za posledné roky.
Tak sme sa partia 8 ľudí a z toho štyroch pretekárov presunuli vo štvrtok večer do Rakúska. Prišli sme nocou ale prvý pohľad potešil,. Okolie vyzeralo ako v zime. A v piatok ráno nás zobudilo slnko. Paráda. To vždy povzbudí. Najedli sme sa a hurá po čísla. Rovno do centra mesta. Prebehlo to rýhlo, nasledovala obhliadka terénu a štartu. A čas bežal. Štart o 16.00 hod.
Ale najskôr trochu histórie. Čím je toto podujatie výnimočné?
Pred 17- timi sme prišli na prvý ročník. Nevedeli sme nič o svetlách, o problémoch čo to prináša. Čo si vyžaduje 3000 m výškových . Tri veľké stúpania a prvé z nich fakt kilometrová strecha.
Stále sa ide rovnaká trať. No a prídeme k tomu podstatnému. Ukázal sa tu vývoj skialpinizmu za posledné roky z hľadiska výkonov. Začalo sa na čase 3.05 hod Mali sme ešte ťažkú výstroj – ťažké a dlhé lyže, samozrejme ťažké lyžiarky so slabším ohybom. No a ako to išlo ďalej?
Na prvom ročníku sme hovorili, že pod 3 hod. to bude fantastický čas. A aj bol. Na druhom ročníku to bolo 2: 58.hod. Ale potom prišli špecialisti a začala sa postupne zapracovávať novšia výstroj. A tak to šlo s časmi stále nižšie. Rekordy sa zlepšovali . Prišiel 8 - my ročník a na štart sa postavil talian Guido Giacomelli, vtedy hviezda svetového pohára. A prišiel rekord. Neuveriteľný čas 2: 27 hod. Bol som očitým svedkom, lebo vtedy tu prišlo viacero nádejných našich reprezentantov aj keď na kratšej trati. Ale učiť sa treba. A Guido mal už všetko to, čo je vlastne aj dnes. Lyžiarky z karbonu, lyže Ski Traby, pásy ako dnes, závisí ako si zvolíš a vyberieš. A hlavne akú máš motiváciu a formu.
Ale rekord to bol fantastický. Odolával a odolával, ročník za ročníkom. Prišiel aj opäť hviezdny Kilian Jornet a ani tomu sa to nepodarilo. Takže muselo ubehnúť ďalších 9 rokov až rekord konečne padol!!!!
A to práve na tomto 17. ročníku. Treba povedať , že sneh bol dobrý. Obávaná kilometrová strecha po štarte sa dala ísť priamo a veľmi sa nešmýkalo. Ale zároveň rovinky a plytšie úseky boli dosť rýchle, sneh to pustil. Preto boli aj optimálne podmienky na rekord. A veru fakt načase. A prvý v cieli teda konečne prekonal takmer bradatý čas Giacomelliho. Výsledné časy najlepších.
Tadei Pivk – I – 2:24:35 – rekord trate !!!
Damiano Lenzi – I - 2:28:31
Bon Mardion – Fr.- 2:29:40
Hoffmann - A - 2: 29:41
Ešte pre info , prvý kopec s prevýšením 1015 m vyšiel víťaz posledných dvoch ročníkov, domáci Hoffmann za 40:47 hod. Neviem aký je rekord ale bol to fakt super čas. O druhé miesto sa pretekal sa na tejto finančnej méte celkový víťaz Pivk ešte so slovincom Kuharom Nejcom ale ten bol o sekundu pomalší ale vyhral zároveň kratšiu trať na cca 2000 m, teda kratšiu variantu - Tour.
Práve na tejto kratšej trati išli aj naši – Katka Belicová, Jaro Kapusta a Braňo Dobiš.
Nezávisle prišiel aj Peter Dzugan už na dlhú trať a Miro Leitner – jeho štart bol skôr ako spomienka na mladosť.
Takže je tu štart. Tlačí sa tam 900 ľudí. Normálne problém sa tam zaradiť. Ja som skákal cez ploty aby som bol bližšie k čelu, ďalší naši stáli niekde v zadnej časti. Konečne je tu štartový výstrel. Všetci sa rozbehnú a námestie v Saalbachu za hýbe bežiacimi skialpinistami. Beží sa k zjazdovke a zapíname si lyže. Je taká klasická trma vrma. Len si treba dávať pozor na palice, nech ich nejaký sused neposkáče a nepoláme. A tak pomaly sa ide hore. Tep stúpa, lebo aj terén nekompromisne naberá strmosť. Nikdy som nebol tak vzadu, takže fakt sa tam pretekári tlačia. Jasné, pády sú bežnou súčasťou, treba len rýchlo uskakovať. Ale hlavne zvoliť si vlastné tempo. Sneh naštastie celkom drží a dá sa. Len ten kilometer je akýsi nekonečný. Myslím, že každého poteší keď prechádza bránou na vrchole. Ešte potom malý prďúch po krátkom zjazde na takmer 200 výškových . A konečne to očakávané – zjazd. Síce zjazdovkou ale so svetlom – teda , ak ste rýchlejší tak ešte nie ale pre nás už aj zjazd bol so svetlom. Fíha. Tie zjazdovky sú parádne. členité ale aj zradné. Sem tam niekto skončil v sieti. V doline je križovatka , kde sa delia trate. Kratšia ide smer posledný kopec a maratón na medzistupeň, ktorý ale je takmer ďalší kilometer vysoký. Ako vždy , kontrola je na vrchu a akú cestu si zvolíš je tvoj problém. Ale nocou sa nasleduje skôr toho pred Vami, len vždy to nie je optimum. Trochu sa dá vytknúť organizátorom skutočnosť, že žiadne značenie medzi kontrolami nie je. Poraď si sám. Len keď ste vpredu tak je to problém. Pre nás ani nie, lebo stačilo nasledovať svetlá pred Vami.
A tak si každý z nás užíva. Niekedy krízu, či hlad, kŕče či iné. Možno aj myšlienky , že prečo sme tam alebo otázka čo sme to natrénovali v lete. A každý sa pomaly presunie k záveru. A konečne. Je tu posledný cieľový výšlap na pár metroch a záverečný zjazd. Končí sa v mieste štartu. Navozili ale medzitým sneh a pomedzi výklady obchodov fičíte do cieľa priamo na námestí. Tam beží zábava a muzika. A hlavne každý v cieli je šťastný. Veď prekonal seba a možno aj súperov. Paráda. Už len záverečné občerstvenie, obliecť sa a naozaj bilancovať Je čas.
Ale vtedy prichádza tá motivácia – o rok prídeme a v lete potrénujeme. A ideme na rekordy. Nám stačia vlastné ale práve tie sú najdôležitejšie. Ak Vás to motivuje tak o rok je tu podujatie opäť. Len musíte stihnúť registráciu v čase keď sa to dá – sledujte teda www.mountain-attack.at
Naše dosiahnuté časy sa možno trochu strácajú uprostred davu iných pretekárov ale dôležité je že sme prišli a chceli sme tu byť, odovzdali sme to čo sa dalo a bojovali až do konca. A hlavne máme zážitky, čo nám vydržia veľa veľa dní a nikto nám ich nezoberie. A to nás predovšetkým motivuje pre budúcnosť a ďalšie méty.