môj domaci z roku 1969 v Zürichu, pan Albert G.
Ked som sa « prestahoval » z CSSR do Svajciarska, usadil som sa v blizkosti Zürichu, ekonomickej metropoly tejto krajiny. Prenajal som si izbu vo vilke rodiny G. Boli to velmi priatelski a otvoreni ludia s troma detmi, v mojom veku (mal som 30 rokov). Pan Albert G. mal velmi dobre zamestnanie, bol hlavnym uctovnikom v nejakej firme, tato aktivita mu vynasala dostatok penazi na krasny a pokojny zivot. V dome G. som prezil dva roky. Osud a pracovne moznosti ma potom odviali do inych casti Svajciarska. S rodinou G. som stratil kontakt.
Po 35 rokoch som sa nahodou dostal k internetovej adrese Alberta. Zil (alebo zije aj dnes) v Bombay v Indii. Bolo to pre mna obrovske prekvapenie. Zkontaktovali sme sa, a vymenili niekolko mailov.
Albertov osud nebol priamociary. Tak ako to uz ide vo viacerych rodinach, deti dorastli a manzelsky par sa rozpadol. Moj byvaly domaci sa rozhodol pre iny druh cinnosti ako uctovnictvo, napriek tomu ze mu nova profesia nevynasala skoro nic. V Bombay sa dal do sluzieb institucie Matky Terezy (vseobecne znama humanitarna osobnost). Jeho ulohou bolo riadit auto a hladat v meste umierajucich bezprizornych ludi. Tych potom doviezol do budovy pre umieranie, kde tito chudaci mohli « dôstojnejsie » ukoncit ich ubohy zivot.
« Nikdy v zivote som sa necitil byt uzitocnejsim ako teraz ». To bola posledna veta Alberta ktoru mi z Bombay mailom sprostredkoval.