alebo aj ako zvládnuť čosi o čom len tušíš ale vlastne nevieš čo Ťa čaká.
Keď som sa pred pár rokmi, ešte plný síl - a hlavne kondície dozvedel o Gipsyho skialpinistickom prechode - /Vlado Tatarka pre upresnenie, kto ho takto nepoznal / hneď ma napadlo, že by som to raz skúsil. Však keď som pozeral rozpis či už v knihe alebo na webe , tak celkovo to bolo nejakých 5700 výškových metrov. Už trošku opatrnejšie som si čítal názvy, kadiaľ tá trasa vedie. Prakticky žiadne sedlo či úsek som nešiel ale len pozeral z diaľky. Žiadna klasika ale všetko len také, čo vôbec nie je bežné. Bolo mi jasné, že Gipsy poznal Tatry možno lepšie ako svoju obývačku a dal si záležať na tom aby boli podmienky také aby to nebol problém. Zdalo sa mi , že to aj zbytočne natiahol na až 3 dni - išiel cca 24.5 hodny. Išiel takto:
Zdroj popisu - vetroplachmagazin
a ešte ukážka trasy úvodnej časti od Roba Gálfyho - vid.
https://plus.google.com/photos/108063287561721428993/albums/5312955751384429713?banner=pwa
Teraz už viem, že jeho plán mal veľké opodstatnenie. Pred cestou bolo treba vyriešiť pár vecí - bezpečnosť, lavíny, dostatok snehu, stravovanie a pitie, použitý materiál, ....
Keď si to teraz už po akcii rozoberám v hlave, tak som mal úplne inú predstavu a dosť veľa som musel upraviť z mojich predstáv.
Intenzívnejšie táto myšlienka na prechod tlela posledné dva roky. Prispel k tomu aj Mišo Malák, ktorý aj napriek tomu, že donedávna reprezentoval Slovensko v behoch na lyžiach, prešiel v jarných mesiacoch nesmierne veľa tatranských častí. Teda aj vysnívanú cestu. Nie však úplne všetko ale to spomeniem neskôr. V každom prípade som sa na neho veľmi spoliehal, lebo ja som na veľkej časti bol len prstom na mape. No a keďže zo zimy prešla príroda rovno na leto, sneh mizol pred očami, Mišo začal trošku presviedčať, že už dlhšie sa čakať nedá. Tak som sa zodvihol spomedzi papierov a nabral smer Tatry. Bolo 22.3. večer, keď sme sa večerom okolo 19 hod stretli v Matliaroch. Nabalili rýchlo veci čo sme považovali za vhodné. Trošku trvalo, kým sme sa rozhodli aké lano zobrať - samozrejme čo najtenšie ale aj najľahšie - tak sme brali nakoniec 40m. Samozrejme mačky, čakan - ja som bral len jeden Mišo dva, sedačku, slučky, čelovku atd. Dole už sneh nebol , takže lyže na batoh a teda vyrážame na Brnčalku / Chata pri zelenom plese /. Pekne si vykračujeme až kým nás 2 páry medvedích očí nesledovali z blízka. Joj to sme pridali na kroku , dych ale zatajili a vydýchli si až neskôr. tak sme mali aspoň pestrú cestu. Tak a po vyše hodinke sme na chate, dávame si ešte buchty na pare, pijeme a šups spať.
Ráno vstávame o 3.15 hod a balíme. Každý mal aj dosť jedla ale len 4 litre vody, čo v horúčavách čo práve trápilo Slovensko nebolo veľa. Ale čakalo nás pri Hincovom plese zásobovacie družstvo, takže to muselo byť dosť. O 4.10 hod vyrážame. Je jasná noc, púšťame svetlo a ideme.
Postupujeme rýchlo - smer Bachledova štrbina. Na lyžiach sme šli len k vodopádom, následne stále stúpame už len na mačkách. Je tvrdo, hoci občas sa preborí sneh. V horných záverečných partiách je snehu málo, takže sa mieša skala a ľad.Trošku to spomalí ale za chvíľku sme hore. Bolo tak 6.10 hod a pozeráme dole. Sneh tvrdý, nechcelo sa nám veľmi riskovať na lyžiach. Takže aj dole na mačkách. To je škoda. Ide čas, energia. Ešte sme išli trošku bokom, chceli sme pozrieť či sa nedá v pravo zlyžovať , keď sa mi prepadla noha pod kôru a šups už padám. Našťastie Mišo je kúsok podo mnou a podrží chvíľku a som na mačkách opäť. To bolo vážne, dosť vážne. Pokračujme teda opatrne až dole. Pozeráme na hodinky a sme len pri Terinke a už je takmer 7:30 hod. Začalo sa teda rysovať, že asi časový plán nebudeme plniť. Potom to už ide celkom dobre ale lyže využívame v exponovaných častiach len málo pre zjazd.
Takže sme prešli postupne Žltú lávku, Sedielko v Z hrebeni Drobnej veže, Zbojnícke pleso, Studené sedlo, Horné Velické plieska, ďalej nádherný úsek - Predná Gerlachovská lávka, Východné Batizovské sedlo pod Kačacím štítom až do Batizovskej doliny, potom zase Sedlo pod Drúkom, Železnú kotlinku, Strážne sedlo, Rumanova dol., Dračie sedlo, Dračia dol., Dračia bránka a je tu chata pod Rysmi. Zatiaľ teda jednoducho stále hore a dole.
Tu si dal Gipsy oddych, my sme šli ďalej, hoci čas bežal. Už som mal všetko zo zásob vypité a dochádzala mi energia. Mišo stúpal v pohode pravidelne, ja som sa dosť natrápil a aj trošku pošomral, že akosi ďaleko je náš zásobovací tím. Ale vzdávať sa nebolo prečo, hnala ma vidina energie z dávky vody, coly a všetkého možného, napr. slaniny. Takže ešte Žabie pleso, Volovecké sedlo a Hincove pleso. Hurá , konečne ľudia a Tí najsprávnejší. Vrhám sa na zásoby, oddychujem , Mišo rozpráva ako bolo, ja si užívam posledné lúče slnka. Je totiž po 17. hod a slnko za chvíľku zapadne. A čaká nás jeden so zaujímavých úsekov. Chalani doniesli aj ďalšie lano, Mišo sa rozhoduje či ho berie alebo nie. Nakoniec po úvahe berieme len to naše 40 metrové, čo nosíme od začiatku. Po vyše polhodinke oddychu, zapadlo práve slnko za hrebene a lúčime sa s partiou. Oni aby stihli zjazd do tmy a my aby sme stihli aspoň nástup na zlanovanie z Temnosmrečianskeho sedla.
Ale nestihli sme. Keď sme vyšli hore už bola tma. Zapíname čelovky - mali sme ich od výrobcu Silva - ja najnovšiu Sprint, Mišo model predtým Alpha 6 - a keď sme to zapli naplno tak bolo vidno celkom dobre dookola. Ale ako pozeráme, fíha, to nevyzerá na pár metrov zlanovania. Sneh tam skoro nebol, všetko vyfúkané. Hodili sme teda lano a ideme. Na konci vždy zisťujeme že radšej ešte ďalší úsek opäť na lane. Musíme traverzovať ale nakoniec nájdeme cestu. Trvalo to ale dlho. Rozmyšlam ako tadiaľto šiel Gipsy. Typujem že tak kúsok na lane a potom to zlyžoval. Hm, lenže my sme už pekných pár hodín na nohách a je tma. Všetko je vtedy inak.
Ale napokon schádzame dole do Piargovej dolinky. Teraz už len nájsť Chalubinského bránu a spustiť sa k Morskému oku. Ale to nám akosi nevyšlo. Chodíme po doline a Mišo typuje. Navrch až nevidíme, len čosi matne tušíme , že to bude hrebeň. Tak si nakoniec dáme nejakých 400 výškových hore ale netrafili sme sa. Takže späť. Aspoň bola super lyžovačka a z hrebeňa sme dali vedieť že sme ok, lebo signál veru tu nenájdete. Nakoniec podľa stôp dávame pokus a ten vyšiel. Medzitým ale mne dochádza čelovka, dlho som naplno svietil, takze máme už len Mišovu. Ale zlyžovanie na druhú stranu je možné a ideme. Lenže tu lyžovali cez deň poliaci a teraz to zamrzlo a zísť to je otročina. No a pre Morskom oku to už nebolo ani zamrznuté a boríme sa po kolená. No hrôza, taký krásny úsek a my sme to zišli ako keby sme sa učili lyžovať. Hlavne sme celý. Sú 3 hod nad ránom. Ubytko nachádzame, vyzúvame sa a hádžeme do postele. Oddych.
Ráno o 7 hod vstávame. Nechcelo sa nám skôr, ale musíme, máme ešte čo robiť. 8.10 hod vyrážame. Najskôr Čierny stav a potom Vyšnú kamzíčiu štrbinu. Nebol všade sneh, tak sme museli chodiť a hľadať najbezpečnejší prechod. Ale nakoniec to vyšlo a takmer o 12 hod sme hore. Hurá na druhú stranu zlyžovať, a už len dva kopčeky a koniec.
Bol to trošku omyl. Zlyžovali sme to takmer za 2 hod. A to sme museli dosť experimentovať kadiaľ a či je to bezpečné. Aj hľadať cestu pri Ťažkom Plese. V hore bol pohyb typu - oblúk - prepadnutie sa alebo pád. Žiadna radosť. Škoda. Lebo si to viem celé predstaviť aj za 10 min. Dostali sme sa pomaly na Poľanu pod Vysokou.
Vidíme chatku kde spal Gipsy, ale my ideme ďalej. Trápi nás opäť čas. Do Bielovodskej sme dorazili o 15. hod. Chceme čo najskôr hore do Sedla nad Zeleným ale kadiaľ? najlepšie by to bol cez centrálny žlab ale poobede to je risk, takže len bokom. Ale kosodrevina trčí a nedáva skoro priestor na prechod. Horko ťažko sa derieme hore a je to lepšie po nejakých 200 výškových. Potom to už ide. Máme celkom tempo, aj keď občas zastavíme na predýchnutie si. Hore sme tiež trošku netrafili presne ako sme chceli , takže keď sa spúšťame už prichádza tma. Zorientovali sme sa a ideme. Zjazd je konečne dobrý a ide to rýchlo. Sme v Javorovej dolinke a rozmýšlame. Máme len jednu čelovku, je vlastne už noc. Čo keď nám vypne? to by bolo teda náročné a nechceli sme nocovať. Riskneme to ale dohodli sme sa , že ak príde signalizácia, že baterka končí ideme ihneď dole. Šetríme a ideme nocou potme. V strmšom úseku už dávame opäť mačky a už ich vlastne takmer nezložíme. Už sme za polovicou výstupu do Čierneho sedla , keď vidím pred sebou ako niečo veľké a čierne sa valí na nás. Tak spustíme krik a buchot na celú dolinu a zanedlho to zmizne. Macko. Pálime tak rýchlo ako sa dá oblúkom, nech zdrháme z nebezpečných miest. Zostáva nám posledné sedlo. Záverom sa nám už veľmi nechce, tempo trošku opadlo ale naštastie počasie drží. Hore tradične málo snehu, všetko vyfúkané, tak musíme zlanovávať. Nejak na dve dlžky to vyšlo a ďalej sa rozhodujeme či dole Malou Zmrzlou už na lyžiach alebo stále na pešo. Keďže sme mali len jedno svetlo, tak sme radšej dali istotu na pešo. Prišli sme až k zlaňáku a tu nastala dilema. Máme dosť dlhé lano? voláme chatárovi na Zelenom Plese a že vraj by to malo stačiť. Naštastie stačilo, hoci dosť tesne. S jedným svetlom postupne dolu, záver hurá na lyžiach. Je tu chata a tu nás víta chatár s polievkou a čajom. To bolo úžasné, sme aj unavení aj šťastný , že sme prešli čosi neštandartné. Pokecáme tak hodinu a ideme spať. Ráno v pohode dole k autu a bude čas na bilanciu.
Čo sme urobili dobre a čo zle, to sme si uvedomili - síce neskôr. Ale pre prípadných nasledovníkov len jedno. Áno, dá sa to prejsť rýchlo, ale treba si počkať na podmienky. Ale nič nenahradí to aby ste to poznali podstatne dokonalejšie. Musíte si to najskôr prejsť po častiach a až potom sa do takého dobrodružstva vrhnúť. Netreba to podceniiť, je to naozaj dlhé a musíte za každého počasia vedieť kde asi ste a ktorým smerom ďalej.
Záverom taká bilancia - prešli sme cca 6300 výškových metrov / niečo navyše , lebo sme museli hľadať / za 40 hod čistého času. Gipsy nás hravo prekonal a nasadil latku značne vysoko. Možno to ešte pôjdeme ale len keď budú vyhovujúce podmienky. Tento rok je to už pasé, možno o rok. Len tie zimy už nie sú také aké bývali.
Je nedeľa 25.3.2012 a sme pri aute. Navzájom sa lúčime a triedime si zážitky. Stálo to za to? Bolí nás síce celé telo ale to za chvíľku prejde. Spomienky ostávajú-
Ďakujem Mišovi za doprovod, bez neho by som sa stratil a Katke za telefonickú podporu