Okolo Tatier na biku a to čo najrýchlejšie ako sa dá. Ako na to? No predsa v poriadnom cyklistickom balíku . Už druhý rok som sa prekonal a prihlásil na štart. Toto podujatie mi akosi učarovalo. Mohol by som si pozerať Tatry z každej strany, keby na to bol čas. Vlani som tu bol a moja taktika bola aj tentokrát jasná. Nejak sa udržať na Štrbské Pleso, potom sa zviesť cez Liptov pod Huty s balíkom a potom sa uvidí čo so mnou Huty spravia.
Tak a je tu čas štartu a stojím len na konci. Ledva som to totiž stihol. Odpočítavajú sa sekundy a potom už len hurá na to!!! 195 km trate pred každým z cca 250 účastníkov. A už to začína. Brzdy, zvuk pneumatík, pokriky a sem tam vybrané slová. Na konci balíka to nie je až tak jednoduché. Hlavne keď autá oproti síce zastanú ale trčia dosť do cesty. Každé zúženie balíka robí problém s priestorom. Chybička sa môže rýchlo potrestať. Ale tvrdosť asfaltu nikto nechce skúšať. Rozum káže - choď viac dopredu! Ale to sa dobre povie horšie urobí. Našťastie sa všetkým nejak darí vždy zmestiť. Šlo sa ale na mňa rýchlo a ledva sa držím. Potom sa to celé spomalí. Pozriem dopredu a už viem prečo. Urobila sa medzera. Trochu smútim, lebo škoda kontaktu s prvými. Ale keď sme prešli Štrbské, balík sme dobehli a tak prišlo na rad doplnenie energie. Bude mi treba. Čas prešiel a sme pod Hutami. Teraz sa začne ukazovať kto na čo má. Úvod mi celkom šiel. Samozrejme tí najlepší už ufujazdili ani ich nevidím. Ale to nie je moja skupina. Vidím predo mňou prvú ženu z čiech. Ide veľmi pekne a hovorím si drž sa jej. Ale tak 2 km pred koncom kopca kŕč v lýtku. Tak to som dopretekal, hovorím si. Spomalil som a tak s miernejším tempom vyjdem hore. Tam ma čakajú kamaráti a 2 L vopy pribudne na biku. Počkám si na ďalšiu skupinku a ide sa. Lenže napiť sa nestačí. To musí aj trošku telo prijať. A tak za Zubercom v prvom kopčeku schytám také kŕče že zosadám z biku. Idem na pešo a je mi jasné že dnes to bude tvrdý boj so sebou. A zároveň som v podstate dopretekal. Čakám ako rýchlo najhoršie kŕče prejdú. Také 3-4 min a opäť vysadám. Chytám sa ďalšej skupiny a tam som to nejak rozbehol. Ťaháme si takto ďalej až na hranicu a spúšťame do prvej poľskej dedinky. Tu som v šoku. Policajt ukazuje akosi opačne ako vlani. Namiesto v pravo , teraz v ľavo. Škoda, že som si mapu poriadne nepozrel. A tak zatáčam. Brzdiť som ale veľmi nechcel. Asi som šiel prirýchlo a schytávam poriadny šmyk. Raz- potom vyrovnávam. Predo mnou stĺp. A tak prudko zatočím opäť. Fúúúú , prežil som to. Chalani za mnou hovoria čosi o kaskadéroch. Len moja idylická predstava , že sa ďalej len odveziem sa týmto rúca. Predsa len som totálny amatér. Prichádza kopec a od vtedy len hore a dole. Vôbec nie malé stúpania. Na druhej strane si hovorím. Tak toto je spravodlivé. Kto na to má ide, kto sa rád len vozí v zákryte sa nechytí. Balík už žiadny nie je. Sme ako rozpadnuté korálky. Dvaja, traja , to tak maximum. Ešte nás skoro zrámuje auto našej horskej služby. Povedali sme šoférovi svoje a ideme ďalej. Keď toto píšem, pozeral som pred pár hodinami Tour de Pologne na Eurosporte. Krásne športové divadlo, ktoré vidí celý svet. A práve po rovnakej ceste sme šli aj my pár dní predtým. Cha cha, ale asi o kúsok pomalšie. Tak to šlo teda ďalej. Prešli sme opäť hranicu k nám. Potom zase kopčeky ale aj bufet, či zjazdy. Pomaly by som si prial byť na konci. V Tatranskej Kotline opäť slušné kŕče. Zase si teda pár minút zapešujem a pomaličky to dorazím. Hurá cieľ. Spokojný a šťastný. Čas teraz nebol dôležitý. Stretávam známych a už môžeme rozoberať naše zážitky. Čas 6:14 hod je slabší, chcel som ísť lepšie ale to až na budúce. Mám aspoň dobrý záväzok. Limit si dávam 6 hod.
Potom už len na zamyslenie. Bol to asi 10-ty ročník. Vo výsledkoch samí cudzinci. Kde sú naši? Nejak mi tu chýbalo väčšie zastúpenie domácich - zo Slovenska. Neviem v čom to je. Je nás tak málo? Bolo niečo práve v tom termíne iné? Alebo je to ťažké a viacej sedí taký profil , kde voziť sa a schovávať v balíku je výhodnejšie? Prečo prišlo tak veľa ľudí zo zahraničia? Môžem len nahlas hádať. Ale jeden z problémov cestnej cyklistiky je chýbajúca odvaha riskovať únik či vydanie maximálnych síl. Môžem sa mýliť. Ale , keď mi kamarát hovorí, že na preteku pred týždňom ušiel balíku a urobil rozdiel sám 7 min, tak to je výstražné. Šport je o prekonávaní. Vrcholový šport aj o veľkom odriekaní a veľkej motivácii. To je priestor , kde neplatia výhovorky. A pretekári musia hlavne chcieť - prísť , bojovať o miesto, nebáť sa a aj zariskovať. Trošku som z toho smutný. Takže čo vy na to? O rok bude Slovákov viac? Poznačte si - sobota 26.4.2014 - Vysoké Tatry. Budem tam aj ja. Propozície o rok sú už tu - http://www.tatrytour.eu/?id_menu=8363